Ako sme Albatrosom za Katkou vycestovali

Na popud na jednej zo sociálnych sietí a po mojom bombardovaní fotkami z cesty 498.104 do Košíc, padla myšlienka spraviť malé to pootočenie sa, za ostatným výletom Albatrosa za Katkou…

.. na úvod kúsoček histórie..

Nakoľko moje korene sú z čiernohronskej doliny, a ako dieťa sa pamätám, stáli už opustené vláčiky v jednej smutnej obci Hronec. Písal sa rok plus-mínus 1985. resp. čo si ešte moja hlava pamätá, tu niekde sa začala písať moja vláčiková história.

Nasledovali nádherné výlety v detských táboroch „mladých chovateľov“ s mojou babkou, ktorá robila „šéfku“ a ona v podstate môže za toto moje malé bláznovstvo za vláčikmi obzvlášť tými parnými. Potom nastalo dlhé ticho a ešte dlho nebolo zadosť učinené mojej záľube až príchodom nášho prvého syna. Od malička po malých krôčikoch ho vediem k vláčikom a som rád, že ho to chytilo.

Naše prvé naozajstné dobrodružstvo, samozrejme okrem každoročných jázd na ČHŽ, sa naskytlo v roku 2012, keď sa najväčší pobral za najmenšími. Teda 498 do Hrončianskej doliny. Neváhal som ani sekundu a už putovali peniažky do Hronca, nakoľko vtedy bol spoluorganizátor ČHŽ. Bol to aj pre mňa dovtedy jeden z najkrajších zážitkov, za čo som doteraz veľmi vďačný. 🙂

Rok 2013 bol zložitejší nakoľko druhý syn na ceste nám nedovolil vycestovať, ale prišiel kalendár nostalgických jázd pre rok 2014 a tam sa objavilo ajhľa. Albatros do Košíc! a bolo rozhodnuté. Napísali sme email s objednávkou do Albatros klubu, poslali peniažky a netrpezlivo čakali na deň D.. Priznám sa, že som bol nervóznejší ako môj syn. Keďže má iba 5 rokov, tak to tak ešte nevníma, a preto sa mi to dlho darilo pred ním držať v tajnosti. Aj lístky boli dlho v „kredenci“ ale ako otec dlho sa to neutajilo.

Tak až do odchodu bolo na stole, „kedy už konečne pôjdeme“. Deň D – nachystaní, zbalení, potrebné vybavenie, lístky, baterky do foťáku nabité a poďho do Piešťan na stanicu čakať. Ako správni cestujúci sme boli na stanici už pol hodinu pred odchodom. Z lampiónov mimoriadny parný vlak. „trasa…. prichádza na 1 nástupište“… zapol som„telefón-kameru“ aby sme nič nezmeškali. Príchod ako sa patrí. Vozne pre VIP krásne označené, kupé samozrejme tiež. Vybalili a samozrejme kam treba ísť do Wr-ky :-), privítanie parádne.

Počas cesty do Liptovkého Mikuláša, kde sme nocovali sa v podstate až na samozrejme obrovský záujem ľudí popri trati nič mimoriadne nestalo. Horšie to bolo so spaním prvú noc- stáli sme na 1 koľaji v podstate hneď vedľa hlavných koľají, tak som si užil všetky dvojičky, IC aj nočné rýchliky. 🙂

Ráno o 5h nastal obrovský šok, chalani odpískali budíček na Albatrose čoby stál na slepej koľaji hneď za nástupiskom. A bolo po spánku! Ja som toho aj tak veľa nenaspal, syn koľko toľko.Patrí to k výletu. Nakoniec to bolo pekné aspoň aj v Mikuláši mali zábavu. Nasledovali potrebné úkony posunu na odchod, nástup cestujúcich na otváranie do Košíc a ide sa. Nakoľko za Popradom som ešte vlakom nešiel bola to krásna jazda. Počasie síce štrajkovalo. Ale čo už…

..Katka 1 deň..

Po príchode do Košíc chvíľu trvalo, kým nás poprehadzovali, nakoľko sme ťahali aj vozne pre ľudí, ktoré išli potom večer späť do Bratislavy. Po presunoch sme sa teda vybrali na potulky a pozrieť sa teda na Katku. Doobeda ešte, kým počasie nevystrájalo pochodili sme čo sa dalo, synovi sa samozrejme najviac páčili modely od chalanov z Vrútok. A tak sme povinne niekoľkokrát za deň museli obehnúť aj malé vláčiky.

S jedlom sme nemali problém, oco sa buchol po vačku a kúpil si kompletný 4 dňový výlet. Ten obsahoval raňajky, obed aj večeru v krásne vyzdobenej WR-ke s Albatrosovou kuchárskou elitou.

Poobede už moje nohy dostávali prvú dávku vyčerpania, ale syn ma nenechal vydýchnuť, a tak sme opäť pobehali celú parádu dookola. Vrátane depa pre mašiny, kde sme sa pravidelne museli ísť pozrieť na nášho spolucestujúceho 350.004 Huga, či je v poriadku, či sa mu nič nestalo a či spinká. Večer sme ešte stihli nočné točenie na točni a šup ho späť.

Nakoľko, ale náš VIP vozeň z nejakých dôvodov presunuli až za chodník a rozpojili súpravu, nemali sme elektrinu. Neostávalo nič iné len rýchlo sa prezliecť, navliecť do spacáku a už sa vypínalo „aj na našu žiadosť“. Tak som si pospal aj ja.

V nedeľu ráno nasledovala tortúra obiehania celej Rušňoparády, s cieľom zistiť čo sa za noc udialo alebo neudialo. Či Hugo dobre spal, či je Albatros v poriadku. Vyzeralo to na pekný deň, všetci povyťahovali stánky von. Chalani z WR rozložili kotlík, odplašili vedľa stojaci stánok s maľovaním na tvár a ide sa variť guľáš, ktorý bol mimochodom excelentný. Poobede, ale prišla trma vrma, a tak už aj ľudia poodchádzali. Okolo 16:00h sa už ako prví začali baliť Vrútočania, ktorí išli aj s „pani šľachtičnou“, a „Sergejom“ domov. My sme sa aspoň pri točni nenudili a pozerali, kto ako pôjde. Vrútočania odišli a depo sa pomaličky vyprázdnilo.

Albatros odchádzal až ráno, tak sme mali čas. Chalani si to síce rozmysleli a večer sa začalo posunovať. Tak sme sa ešte zabávali prípravou 498 na ranný výlet domov.

..Cesta späť..

Tak na to som sa ja osobne najviac tešil. AJ keď neboli potvrdené informácie, že pôjdeme cez Telgárt, ale v telegrame späť nám potvrdili cestu Martin- Čremošné- Zvolen- Bratislava.

A tak si ešte na premiéru cez Telgárt vlakom musím počkať . Ale nič to zato, v pondelok ráno 6:30h nastal posun na košickú hlavnú stanicu. Odchod už s 20 min meškaním, ale mali sme na pláne veľa státia. Kvôli mazaniu 498, a tak som sa ani ja nebál žeby sme plánovaný príchod do BA okolo 17:00 nestihli. No, ale v Diviakoch už bola hodina. Stále to však bolo v pohode, večerné vlaky z BA do Piešťan sa dali stihnúť úplne v pohode. No, ale Zvolen, Žiar, Levice a úsmev už zmizol! Reálne hrozilo, že pôjdeme domov až na polnočný vlak. Až po Šaľu nás nechali stáť na každom „rohu“. Nakoniec v Šali sme mali už 3 hodiny! Jediná šanca,ktorá ostala bol osobák o 21:00 z Vinohradov. Vybral som za chalanmi či je možné pre nás mimoriadne zastaviť na Vinohradoch. Čo sa nakoniec aj podarilo. S polo zaspatým synom sa nám podarilo nastúpiť na osobák len do Leopoldova. Ihneď sme telefonovali kamarátom, aby nás prišli vyzdvihnúť. 🙂

A tak okolo pol 11 v noci sa nám podarilo šťastne doraziť domov.

Zadymení, unavení, ale za to plní nadšenia a zážitkov. 🙂

Defilé:

…z výletu vyplynulo, že sme boli jediní, ktorí si zaplatili kompletný 4 dňový výlet- teda cestu tam aj späť. Mali ísť ešte nejaké 2 rodiny zo Žiliny, ale nakoniec nenastúpili z čoho mi bolo dosť smutno. A preto aj vznikol tento náš malý článok ako jediných cestujúcich za Katkou. Síce ešte 2 chlapi z Čiech by ostali, išli s nami už od Bratislavy /Piešťan. V nedeľu ráno však kvôli práci odchádzali domov. Zhodli sme sa na tom, že z 15 miliónov obyvateľov sme si len štyria zaplatili výlet. Áno je to drahé, ako sa to vezme, tiež nemám na rozdávanie, ale práve preto som sa rozhodol ísť, pretože to čo si ja pamätám z detstva je úzko späté so železnicou. Na druhej strane debaty ma hnevá, že čo Albatros keď Hugo ho aj tak tlačí celú cestu. Jeden pohľad na vec je takýto, ale opýtal sa niekto chalanov z klubu čo? koľko? a ako? načo? začo? stojí pripraviť „len“ takýto výlet do Košíc! Koľko stojí prevádzka? Či a aké máme vozne na Slovensku. Predebatovali sme veľa času s p. Šillerom z Albatros klubu, začo mu aj touto cestou ďakujem za krásne 4 dni….

Autor textu a fotiek: Boris Seitler