Deň ako každý iný
Deň ako každý iný. Motor buble v pravidelnom takte bez akýchkoľvek náznakov, že by sa chystal robiť problémy. Pohľadom kontrolujem teplotu kvapalín, rozsvietenie návestných svetiel a tlak vzduchu v potrubí a čas odchodu v cestovnom poriadku ako aj skúšam VZ. Je to už profesionálna deformácia, ale človek si jedným pohľad a vždy dookola pred odchodom vlaku aj počas jazdy všetko stále kontroluje. Súpis vlaku od vlakvedúceho, vykonanie skúšky brzdy ako ja rozkazy od výpravcu, to všetko už prebehlo a len tlačím pohľadom ručičku na hodinkách a čakám kedy vyjde výpravca na perón. Ešte posledné natiahnutie hodinového strojčeka na mechanickom rýchlomeri kontrola času a spolu s výpravcom na peróne sa objavuje na návestidle návesť 40 a voľno.
Posledný pohľad z okna, výpravca vypravuje vlak, odbrzdiť a môžeme ísť. Pridávam stupne na kontroléri s hlavou vystrčenou stále v okne. Národným športom Slovákov je vybiehať na perón a do rozbiehajúceho sa vlaku. Paradoxne robia to pravidelne tí istí cestujúci, ktorí bývajú kúsok od stanice. Perón je prázdny, výpravca vkľude odchádza a nás čaká niekoľko hodinová cesta, plná zastávok a križovaní.
Za stanicou rozbieham vlak na maximálnu traťovú rýchlosť. Sú vlaky, kde to nie je potrebné a majú voľnejšie časy ale takých býva málo. Po ceste býva veľa priecestí chránených aj nechránených rôzne označených, dopravnými značkami či len stopkami. Už ich poznáme ako svoju dlaň, niektoré sú nebezpečné len počas sezónnych prác na poli, iné sú mŕtve celoročne, ale človek musí byť ostražitý vždy. Paradoxne človeka prekvapia najviac tie, kde to najmenej čaká. Výstražné svetlá má veľa vodičov pre srandu a myslí si, že ak nepočuje alebo nevidí vlak tak práve on bude ten vyvolený kto ešte stihne prejsť a ušetrí si pár minút. Veľa z nich aj keď vlak vidí s úsmevom na tvári prejde popred vlak a s veľavravným gestom si dokazujú veľkosť svojho ega. Ja stále tvrdím aj keď to znie možno cynicky a morbídne, že raz prejsť nestihne a potom sa už viac smiať nebude. Najhorší a nie len pre vlak, sú tí zamyslení, ktorí ani len nevedia že práve ich minula smrť o vlások a vlak si ani nevšimnú. Žijú vo svojom svete, nevidia okolo seba nič a najhoršie je, že okrem svojho života ohrozujú aj životy iných. Každá zver, osoba či auto ktoré preletí pod vlak znamená pre rušňovodiča taký malý infarkt, pretože či to človek čaká či nie zľakne sa vždy v prvom okamihu. Isto by o tom vedeli povedať svoje lekári.
V každom prípade je to práca ktorú nemôže robiť každý a ktorú si vyberáme dobrovoľne vedomí si aj rizík ktoré so sebou prináša. Človek musí prejsť radou vyšetrení a psychotestov a stále nemá istotu, že ho o pár rokov z vlaku lekár nestiahne dole. Buď vekom, buď úplné blbou náhodou alebo chorobou alebo aj práve mimoriadnou udalosťou akou je zrážka s automobilom, či usmrtenie osoby. Samovrahovia by mali horieť v pekle za to, že zničia život iným často nevinným ľuďom, ktorých sa nikto nepýta čo to s nimi urobí keď sa im niekto hodí pod vlak a vodiči osobných motorových vozidiel by sa mali pred každým vydaním vodičského preukazu najskôr podrobiť psychotestom. Verím tomu, že by bolo na cestách iste kľudnejšie.
V každom prípade je práca rušňovodiča krásna a náročná zároveň a určite aj nedocenená vzhľadom na to akú ma človek materiálnu zodpovednosť a koľko stoviek ľudských životov je mu zverovaných do rúk. V každom prípade túto prácu robia ľudia, pre ktorých je to ich život a občas im tá práca aj život vezme ako nášmu nebohému kolegovi.
Česť jeho pamiatke.