Fotoreportáž z cesty Horehroncom

Horehronec – rýchlik zvučného mena, meniacich sa čísiel, ale nemennej trasy i krásy, v každom ročnom období… už veľakrát vyštartoval na svoju cestu, odkedy som naposledy prispel na tento blog.A tak po roku, využívajúc dovolenku a nazbieraný fotomateriál, rozhodol som sa venovať svojim dvom záľubám (písanie a vlaky) naraz.

Po prečítaní mnohých blogov na rozmanité témy som dospel k názoru, že touto fotoreportážou nič nepokazím. Internet (resp. blogy) aj tak prekypujú samým frflaním, sťažnosťami, politikou, bezútešnými správami… chýba mi čosi milé, pozitívne, príjemné a oku lahodiace. Ak máte radi vlaky, ich pekné fotky, Slovensko, cestovanie, pár zážitkov a “mierne odborných” komentárov, ste na správnom mieste.

Preštudoval som niekoľko príspevkov na stránke vlaky.net, aby som netvoril zbytočne niečo, čo tu už je a žiadnu reportáž, ktorá by mapovala celú cestu Horehronca od Zvolena až do Košíc som nenašiel. Väčšina železničných fanúšikov zapína “radary” okolo Červenej skaly a končí v Mlynkách. Sledoval som aj kvalitu článkov a fotiek, či by som im mohol konkurovať… nuž posúďte sami.

Začíname. 19.júl 2012. Vyberám sa na výlet do Košíc. Sú prázdniny, dovolenka. Dávno som nešiel vlakom, kedysi mojim hlavným dopravným prostriedkom, tak nečudo, že auto nechávam doma a vyberám si jednu z najkrajších slovenských tratí. (volím toto diplomatické pomenovanie, každý má rebríček iný… ).

Horehronec ma víta meškaním. Ešte doma som ho kontroloval a mal len 5 minút a zrazu v Hronskej Dúbrave nabral 20. Ľudia netrpezlivo postávajú vo vestibule, aby sa prví dozvedeli, na ktoré nástupište utekať. Ja tipujem prvé alebo tretie. Vlaková čata čaká na druhom, ale nedávam sa zmiasť. Uvidíme, kto z koho…

Prichádza na tretie a na moje prekvapenie ťahaný motorovou lokomotívou, (už je to dávno, ale marí sa mi, že to bola 750032). Ešte väčšie prekvapenie, na konci ako postrk laminátka/brnenský plecháč, ktorá asi Horehronca pôvodne ťahala po Dúbravu. Hneď v hlave tvorím možné scenáre: porucha, mašina z Carga, rušňovodič bez poznania a pod. Vyberám si posledný vozeň, aby sa diesel pekne vynímal v zákrutách. (pozn. ešte som netušil, že budem fotiť ani toto písať, len sa pozerať)

Od zvolenského nástupišta sme vyrazili ako strela, nečudo, keď sa do nás oprel aj postrk. Domáca úloha pre žiakov: vypočítajte výslednú silu a graficky znázornite túto situáciu pomocou vektorov. No dobre, sú prázdniny, ale nevymýšľam, naozaj mi toto napadlo, ako sme opúšťali rodný Zvolen. Verzia s napäťovou výlukou sa mi nepozdávala, keďže 242-ka tlačila ako divá.

Od Sliača som sa chvíľu okoliu nevenoval, natrafil som na spolužiaka zo strednej, tak som len jedným okom zachytával, že nefungovalo odchodové návestidlo a samozrejme ani všetky priecestia až po Vlkanovú, takže sme odchádzali na privolávaciu návesť a OP príkazy, naberali ďalšie meškanie. A pritom pri kvalitnom rozbehu na večernom “Šturcovi” sa dá dobehom prísť od Vlkanovej až do BB mesto bez meškania, takmer do zastavenia. Ale to odbočujem…

Banská Bystrica, zmena trakcie, ale výmena hnacieho vozidla sa dnes konať nemusí. Po odpojení plecháča šmírujem debatu sprievodkyne s kolegom a dozvedám sa chýbajúce informácie. Kvôli napäťovej výluke (tak predsa?) nastala táto situácia, takže mašina síce možno nie je turnusová, ale rušňovodič si predĺžil aj tak dosť náročnú šichtu, ktorú Horehronec ponúka. (odskúšané ) Náročnosť spočíva podľa mňa v dosť dlhom súvislom úseku s neustále sa meniacimi rýchlosťami kvôli štyridsiatkovým výhybkám, klesaniam a stúpaniam, nebezpečným prejazdom so zníženou rýchlosťou… takže je to celý čas o hraní sa s kontrolérom a brzdičom.

Vyrážame z Banskej Bystrice a mne v hlave skrsol nápad, ktorého výsledok máte pred sebou. Vytiahol som foťák a rozhodol som sa zdokumentovať zvyšok cesty. Vo vozni nebolo veľa ľudí, takže som hádam nepriťahoval žiadnu pozornosť. Prekvapila ma zarastená Šalková, ale napriek tomu nestráca svoje čaro. Rovnako ako Ľupčiansky hrad či kostolík v Lučatíne.

Prichádza moje prvé obľúbené miesto. Brusno-kúpele. Krásna stanica v zákrute, príjazd po mostíku ponad Hron, už dlhšie so zníženou rýchlosťou.

V Podbrezovej sa pracuje na hlavnej výhybke. Do stanice vchádzame do odbočky. Pohľad na bralá okolo stanice vo mne evokuje asociáciu s Brezovou pod Bradlom, aj keď viem, že ide o úplne iný kút Slovenska. Vitajte v Podbrezovej pod Bra(d)lom.

Nasleduje letné víkendové zastavenie vo Chvatimechu. Dovidieť až na úzkorozchodnú trať pod nami, dedinka neslávna psími klobásami a kľukatením okolo Hrona zastavujeme v Brezne. Nasleduje môj ďalší obľúbený úsek, výjazd z Brezna (skôr vjazd, Horehronca mám prejazdeného skôr z opačnej strany), nádherná zákruta kopírujúca Hron, popod most, s výhľadom na Brezno a jeho stanice (mesto, Halny…)

Nasleduje opäť úsmevná zastávka, Bujakovo, časť Gašparova. Všade vonia drevo. Sledujem, či sú naozaj najkrajšie stromy na tom Horehroní. Pred stanicou Beňuš spozorniem, prechádzame okolo obce Filipovo, ktorú som párkrát navštívil, aj som si pešo prešiel úsek Gašparovo-Beňuš. Stanička Beňuš mi zase pripomenie moje natáčanie prechádzajúceho Horehronca na kameru a zvírený prach, ktorý okolo ostal. Na pamiatku tejto “udalosti” vznikla aj fotka môjho profilu na FB. Dlhší medzistaničný úsek nás priváža do stanice Polomka, kde rušňovodič nereaguje na odchod a čoskoro opúšťa stanovište. To väčšinou býva znakom nejakého problému, ale po krátkom “small-talku” so zamestnancom stanice ( o výpravcovi nechyrovať), pokračujeme ďalej.

Polomka sa pred pár rokmi tiež stala neslávne známou vďaka zrážke vlaku s autobusom na prechode k lyžiarskemu stredisku. Na tomto mieste sa už nachádza elektronické zabezpečenie a spomínanú tragédiu pripomína kríž s kvetmi neďaleko prechodu. Prechádzame prejazdom neďaleko Závadky s ručne ovládaným zabezpečením, aká nostalgia, že ešte niečo také existuje. Železničiarka v uniforme krúti kľukou, ktorá dvíha závory. (asi ešte aj Lovinobaňa zastávka také má, prípadne iné staničky…). A už si začínam spievať (priznajte sa, nech v tom nie som sám… vždy keď tadiaľto prechádzam…) Tota Heľpa, Tota Heľpa, tó je peknô mésto… lenže málo, lenže málo, švárnych chlapcóv jésto…

Krásny vodopád za Valkovňou, rovno pri trati som nestihol, ale vždy príjemne poteší… Červená Skala, učupená v doline, neďaleko Šumiaca (tu si zase spomeniem na Šumiáčanky z kultového Jánošíka od Radošinského naivného divadla). Škriabajúc sa do poriadneho stúpania do nej vchádzame aj z nej vychádzame. Otvára sa nám dolina Telgártu s výhľadom na Kráľovu Hoľu a blížime sa k najexcitovanejšiemu miestu všetkých cestovateľov, fotografov… Telgártskej slučke.

Mašinka mala s nami čo robiť, kým sme dosiahli stanicu Telgárt. Šesť vozňov dá zabrať, trošku sa rozbiehame až v samotnej stanici. Blížime sa stanic Telgárt-penzión, kde je vstupný portál  Telgártskeho tunela, ktorý stúpa a točí sa doľava o vyše 270°, takže po krátkom čase prechádzame viaduktom nad touto stanicou aj ponad samotný portál. Blíži sa vrchol trate: Hronský tunel, výhľad na prameň Hrona a Besnický tunel.

Po prekonaní vrcholu trate môže začať prehriaty motor chladnúť. Rútime sa cez Vernár dolu jedľovinou do Dobšinskej ľadovej jaskyne, kde sa ukázala rušňovodičova skúsenosť, zastaviť s celým vlakom presne na nástupišti, nakoľko sa tam zmestíme presne od mašiny až po šiesty vozeň.

Na chvíľu sa strácame v Stratenej a blížime sa k ďalšiemu obľúbenému miestu. Dedinky, mám pofotené z vlaku aj od samotnej nádrže. Sú tu krásne stúpania, mostíky, skaly, tunely… a k týmto miestam sa viaže aj pár zážitkov. Spomeniem náhle brzdenie v stúpaní od Mlyniek k Dedinkám, pretože na trati stáli kravy. Ani na pastiera ani na trúbenie nereagovali, tak sme si tam chvíľu postáli. Druhý zážitok je z tejto zimy. Pokazené dvere na vozni prinútili matku s dieťaťom vystupovať v Mlynkách z vedľajšieho vozňa. Lenže kým sa k nemu prepracovali, vlak už bol vypravený a tak po otvorení dverí sprievodkyňa v panike zatiahla záchrannú brzdu. To už za pískania bŕzd chytala pani svoju dcéru z idúcich dverí. Hoci spolu spadli, akoby sa nechumelilo (hoci bola zima ) pokračovali preč od vlaku, akoby ani nespôsobili použitie záchrannej brzdy. Táto situácia pravdepodobne mala dohru v Nálepkove, keď nám horeli brzdy na druhom vozni. Rušňovodič múdro navrhol, že za jazdy to rýchlejšie ochladne a všetko bolo zase v poriadku. No a po dlhom bloku slova nasleduje opäť trochu hudby… vlastne fotiek…

V Mlynkách sa nachádza aj detský domov a reedukačné stredisko. Neďaleko začína krásna turistická trasa na Geravy popri vodopádoch kpt. Nálepku. Škoda, že nejazdí lanovka Geravy-Dedinky, rád si na ňu spomínam. Prechádzame staničkou Stará voda, fascinujú ma stanice s trávnikou, či priam lúkou. Predstavujem si ľudí, ako čakajú hodiny na vlak, ležiac na deke a voňajúc lúčne kvety. Takýchto staničiek je na tejto trase viac. Aj Švedlár zastávka je príjemne trávnaná, aj Jaklovce… Vo Švedlári sa tiež pracuje, takže ideme po inej staničnej koľaji a do stanice Mníšek nad Hnilcom nás zastavuje návesť Stoj na vchodovom návestidle, ide o zmenu križovania, normálne križujeme osobák v opačnom smere až v Prakovciach, ktoré týmto pádom prefrčíme…

Blížime sa ku koncu motorovej trakcie. Gelnica – pre mňa symbol uvoľnenia miesta. Vždy pri ceste od Košíc tu vystúpila polovica vlaku (aspoň sa mi zdalo) a ja som mal kupé len pre seba. Od pohľadu vyzerá Gelnica ako pekné mestečko, otázna je však realita a spolubývanie s neprispôsobivými občanmi, ako o tom píšu aktuálne správy. Ale nechcel som nič pesimistické. Skrátili sme meškanie na nejakých 17 minút a vyrážame na cestu do Margecian.

Prechádzame okolo vodnej nádrže Ružín a krásnou zákrutou vchádzame do stanice Margecany. Pripája sa k nám 162-ka, sprievodkyňa má konflikt s rušňovodičom. Odkázala ho, aby sa lepšie díval a on ju poslal na preskúšanie z predpisov… no hrôza… skoro sme odišli bez skúšky brzdy… meškanie sme si teda udržali.

Záhada motorovej trakcie od Hronskej Dúbravy som vyriešil, ale na koniec sa pridala nová záhada. Naša dieslová mašinka ostala privesená a viezla sa s nami až do Košíc. Netuším prečo, či sa to tak teraz robí alebo išla dozbrojiť alebo na poruchu alebo sa teraz chodí “okolo Slovenska”? (Pre neznalých, v Margecanoch sa na nás pripojil peršing z opačnej strany, takže sme zmenili smer. Vždy ma fascinovalo, či si ľudia, ktorí tadiaľ idú prvýkrát, zmenu smeru všimnú a či sa toho nezľaknú. V Nemecku medzi Frankfurtom a Mníchovom sme smer zmenili dokonca viackrát, ale z iných dôvodov.)

Dorazil som do Košíc s 18 minútovým meškaním. Kedysi Horehronec pokračoval až do Humenného, zvykol viezť vozne až z Chebu, každým rokom sa to asi mení, ale podstata ostáva. Prechádza traťami 150, 170, 172, 173, 174, 180… Cesta ním medzi Košicami a Zvolenom je síce o hodinu dlhšia ako spodom cez Gemer, ale stojí za to… Za mladších študentských čias som v lete dokázal stráviť v otvorenom okne celé 4 hodiny, behajúc z jednej strany na druhú, aby som zachytil pohľadom každú zákrutu.

Sme na konci mojej/našej cesty. Hádam vás moje rozprávanie nenudilo, snáď ste sa pokochali, prípadne niečo nové dozvedeli.

P.S.ky:

• po prejdení myšou ponad každú fotku, získate krátky komentár o presnejšom mieste alebo zobrazení
• po kliknutí na fotku sa vám zobrazí v pln(š)ej kráse
• ospravedlňujem sa za monotónnosť fotiek, všetky sú fotené z okna posledného vozňa za jazdy, nemal som parťáka na fotenie zvonku pozdĺž trate…
• fotky nie sú všetky zverejnené… nafotil som ich viac… okrem iného ich rád použijem do svojej rozpísanej železničiarskej knihy… to bol okrem iného ďalší dôvod ich fotenia… niekedy si autori sami ilustrujú svoje knihy, ja si ich môžem doplniť fotografiami
• ak sa vám vlaková fotoreportáž páčila, mám v zálohe aj ďalšie nápady…. z krátkeho cestovania po Morave, prípadne zo zahraničia…

Autor textu a fotiek : Marek Matuška